Minulý rok sme sa s priateľkou pustili do drastickej prerábky bytu. Prekopali sme ho takmer celý a svojpomocne nainštalovali nový nábytok. Keď bolo veľdielo dokonané, tak sme ako správni malomeštiaci pozvali známych a kamarátov na kolaudáciu ako sa patrí. Tá mala hlavný účel - pochváliť sa.
Keďže sme "zhodou" okolností mali obaja tesne pred narodeninami, rozhodli sme sa spojiť túto udalosť s obradným prijímaním darčekov.
Mimochodom, milujem darčeky a párty. Spojiť dve dobré veci, nikdy nemôže zle dopadnúť.
Všetko išlo výborne, oslava, chlebíčky, darčeky. A s nimi to prišlo.
Jeden z kamarátov priniesol do daru klenot pre náš obývačkový stôl a túto "korunu" sme naň hrdo vložili.
Bola to skvostná, biela, mramorová misa na oriešky, rozčlenená dvoma vnútornými stenami na tri časti.
Bola elegantná, biela a jednoduchá. Nie ako tie ornamentálne polohipsterské, drátené gýče hýriace farbami. Tými päťkorunovými dortárskymi výmyslami takmer každý, z mne neznámych dôvodov, hyzdí svoju obývačku. Ešte pridať pozbíjané palety miesto stola a zmení sa na predindustriálnu obdobu prijímacej sály rybárskeho cechu.
S radosťou sme krásny dar prijali a tým nevedomky spečatili náš osud.
Keď sme misku položili na stôl, zaplesali sme a Faustova zmluva s Mephistophelom bola dokonaná.
Okamžite sme do tejto okrasy vysypali čipsy, oriešky a čokoládové bonbóny.
A od toho okamihu už nebola miska nikdy prázdna. Nemyslím tým, že bola bezodná. Len sa tam magicky stále čosi objavovalo.
Hovoríte si: „No a čo, veď čo je zlé na miske plnej orieškov“?
Pokiaľ máte sedavé zamestnanie a snažíte sa jesť zdravo a večer tobôž, ak cvičíte a sledujete kalórie prakticky každej potraviny, nech ste na leto fit, potom je táto miska vaša nočná mora.
Po cviční a s dobrým pocitom si sadnete pred televízor, no neprejde ani päť minút a už sa bezmyšlienkovito napchávam orieškami z našej nádhernej misky, oči nalepené na telke.
Musím spomenúť dve dôležité fakty o večernom obžerstve.
Po prvé - už viem, prečo existuje špajza. Pretože keby som mal jedlo stále na očiach tak sa môžem rozlúčiť so štíhlou líniou. A to si kľudne môže napísať ktokoľvek do lifestajlového časopisu. Nočné útoky jedla na môj rozum a sledovanie televízie podporujú mechanické jedenie. Neviem, či je to dokázané, ale táto teória má solídny základ.
Keď však mám tie pochutiny vďaka mise tak povediac na podnose rovno pod "nosom", nevydržím.
Sám som úspešne prestal fajčiť takže o pokušení niečo viem.
A keď už som nalomený tým prvým sústom, tak si poviem:
„A čo, veď jeden dva oriešky ma nezabijú."
Omyl. Akonáhle si vezmem jeden, vôla sa mi rozdrobí ako hruda piesku hodená o stenu.
Veď ani Adam nedokázal povedať jablku nie a to bol väčší frajer.
Po televíznych správach sa pristihnem ako vzdychám a sypem ďalší (kde sa tu vzal?) sáčok orieškov, či sladkostí do tej prekliatej misky.
A na konci večera?
Ochkám ako tehotný, pretože som sa naválal, ako také prasa.
Skvelé.
Čo z toho vyplýva? Pokiaľ si chcete zachovať líniu, potrebujete v prvom rade zničiť všetky svoje misky na čipsy, pukance a ponechať jedlo tam, kde má byť, v špajzi, ďaleko od obývačky či spálne.
Prípadne môžete predať-rozbiť televízor, ale myslím, že nápad z misami je lacnejší variant.