Prišiel, videl, odplazil sa, prvý raz v posilňovni č. 1

Autor: Michal Hruškovic | 23.5.2015 o 11:39 | Karma článku: 6,80 | Prečítané:  1547x

Ako každý rok, opäť nastal čas, kedy sa verejné posilňovne zapĺňajú a do ulíc a parkov vybiehajú davy, ktoré sa v rámci pozimného zhadzovania rozhodli pozrážať niekoľko chodcov a zároveň potešiť svoje  kolená na kvalitnom asfalte.

Už len predstava toho, že si pred  ostatnými stiahneme tričká, nás núti niečo s tými zimnými zásobami spraviť. Predsa len tá trojtýždňová sezóna kúpania na Slovensku človeka inšpiruje k istým výkonom. Naozaj každý pre to spraví nejaký ten klik, ak pre nič iné, tak aspoň pre ten dobrý pocit.

Táto nálada mi často pripomenie moju prvú návštevu posilňovne. Bolo to dávno, viac než desať rokov dozadu.

Bol som chudý mlaďas, opatrne sa blížiaci k starej budove, z ktorej sa šúpala omietka. Už z diaľky sa ozýval nárek týraných ľudí, namáhajúcich sa pre svoje svalnatejšie zajtrajšky. To spôsobovalo, že sa aj náhodní okoloidúci tomuto miestu oblúkom vyhýbali.

Na prahu komunistickej stavby ma ovalil mne dovtedy neznámy puch potu a železa. Predstava pohodlného gauča a miska chrumkavých čipsov, ktoré mi dokázali vyplniť čas pri sledovaní komerčných televízii, ma zvádzala k návratu.  Povedal som si: „Čo keď dávajú reklamu, ktorú som ešte nevidel?“  Napriek tomu a to doteraz neviem prečo, som krok cez starý prešúpaný prah smerom dnu spravil.

Tam na mňa čakala znudená, prežuvajúca tínežderka, ktorá si na brigáde u otca v posilke  odpracovávala všetok ten predražený make-up, nacápaný na tvári, tajne dúfajúc, že sa jej tu podarí stretnúť nežného a šarmantného génia. Nad hlavou mala poličky s veľkými pixlami, ako od Primalexu,  vedľa ktorých ležali priesvitné sáčky s bielymi, zemiakovými  lupienkami. Nevedel som, čo to je a mierne ma vyviedli z miery aj zložité názvy, ako "gluko" a "kyselina", no od začiatočníka sa to snáď nevyžadovalo . Recepčná si ma bez záujmu premerala.

Sebavedomým hlasom, som sa spýtal, či som dobre v posilňovni. Miesto odpovede pretočila očami a neprítomne zamumlala, že vstup stojí dvadsať korún.

Za papierového Pribinu som vyfasoval modrý zámok a radu, kde v komplexe nájsť pánsku šatňu. Dievčina na to odvrátila zrak a pokračovala v sledovaní obrazovky pred sebou.

Podľa inštrukcií som sa najprv vydal po červenom koberci, no ako hviezda som sa necítil.  Zahol som vľavo, kde som našiel dvere. Chystal sa do nich vtrhnúť, keď sa zrazu otvorili. Už dlhšie som tušil, že dvere, otvárajúce sa smerom von sú skúškou pozornosti. To sa potvrdilo, keď sa moje čelo stretlo s tvrdou drevotrieskou. Žena, ktorá vyšla z miestnosti v obtiahnutom ružovom tričku a tmavých kraťasoch, si ma ani nevšimla a odkráčala preč.

V tej nervozite mi nápis „dámy“ nedával hlbší zmysel. Pot už zo mňa tiekol cícerkom a to som ešte ani prstom nepohol. Pretrel som si nový roh na čele a pokračoval v ceste.

Hnaný opatrnosťou som sa zastavil pred dverami , na ktorých bolo fixkou nedbalo napísané „páni“. Tentoraz som musel byť správne a so zdvihnutou hlavou som vstúpil do šatne.

Strnul som.

V strede linoleom potiahnutej vlhkej podlahy, okolo ktorej boli naskladané plechové skrinky stáli tri úplne nahé gorily, teda vôbec nie páni. Jednu nohu mali  vyloženú na lavičke a o čomsi sa medzi napínaním svalov rozprávali. Vo vzduchu bolo freónu viac, než v ozónovej vrstve, čo sa odrazilo na plesnivejúcom  strope. Ďalším dôvodom zelenajúcich sa rohov šatne bola para. Tá sa valila z vedľajšej miestnosti, z čoho sa dalo usúdiť, že sa tam nachádzajú minimálne kúpele alebo prírodný sírový prameň. Ako som sa neskôr dozvedel, bola tam len plesnivá kúpeľňa.

„Som tu správne?“ napadlo ma v prvom okamihu. Opatrne som zacúval a dvere vrzli. V tom sa trio otočilo a slovensky pozdravilo. "Oi. Zdar. Sewa."

 „Uff, sú to ľudia," pomyslel som si. Cez nafúknutú, robustnú muskulatúru ich nebolo jednoduché odlíšiť od nosorožcov, či  goríl.

Každý z nich držal v ruke akýsi nápoj a najväčší z nich musel byť ťažko chorý, pretože sa sústavne pchal tabletkami veľkými ako slepačie vajce. Vtedy som ešte nepoznal paranoidné choroby typu anabolímia, či kreatímia.

Keď som našiel skrinku svojho čísla, prezliekol som sa. Tušil som, že červené kraťasy a biele tričko s cvičkami už nie sú v móde a tak som si zaopatril nové tielko. Kúpil som si ho "málinko" väčšie, lebo som predpokladal, že budem rásť. Gratulujúc si za svoju predvídavosť sa mi pri odchode ako plachta plápolajúce tričko zachytilo o kľučku a hlasne sa roztrhlo.

Trio sa rozchechtalo a opäť mi pripomenulo gorily.

So zrazeným sebavedomým som vykročil zo šatne a dúfal, že si strápnenie vynahradím v posilňovni samotnej.  Zamieril som k svetlu, odkiaľ sa ozývali zvuky nie nepodobné miestu činu. Zožierala ma obava: „Čo tam asi bude?“

Vedel som, že už niet cesty späť. Pozbieral som zvyšky rezolúcie a vkročil do neznámeho sveta.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?