Prišiel, videl, odplazil sa, prvý raz v posilňovni č. 3

Autor: Michal Hruškovic | 14.6.2015 o 11:37 | (upravené 15.6.2015 o 8:25) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  1732x

Záverečná časť príbehu o posilňovni vnímanej očami začiatočníka. Tu popisujem začiatky môjho (ne)cvičenia a nejaké ďalšie príhody (trampoty) mojej prvej, no nie poslednej návštevy tohto zariadenia.

Keď som sa dostal na rad ja, cca 5 minút mi trvalo, kým sa mi podarilo zhodiť  z tyče tie hrubé pneumatiky. V duchu som závidel mechanikom Ferrari ,ktorí to zvládajú pod 5 sekúnd.

Keď som to konečne zvládol, vrátil sa chlapík s čímsi, čo som mohol nazvať len brnením obloženým tatranským profilom. Za pár sekúnd nahodil naspäť kotúče, ktoré som tak prácne skladal a ešte niekoľko si priložil. Z bližšieho pohľadu som spozoroval, že „brnenie“ bola akási nepriestrelná vesta vyplnená drevom a penou.

Palcom ukázal za seba. Chvíľu mi trvalo, kým som zarazený pochopil jemné gestikulačné nuanse. Chcel, aby som mu pomohol s činkou. Netušil som však ako. Činka mohla vážiť ako plno naložená cisterna s vodou.

V rukách (prackách) mal pripravené žlté peny z čalúnenia. Tie pravdepodobne vyrval z niečoho, čo kedysi býval gauč, no ostal z neho len jeho chudobný príbuzný, pohodený na chodbe.

Chlapík sa napol a do tváre mi  zaručal viac než predtým. Po pravde ručal už hodnú chvíľu predtým, než činku vôbec dvihol, aby upozornil ostatných samcov, že sa čosi chystá. Tvár mu krikom sčervenela a opuchnutá žila vyzerala, že sa chystá každú chvíľu prasknúť. Prvých päť titanských zdvihov zvládol sám. Pri šiestom a siedmom začal púliť oči. Prestal dokonca aj  vrešťať a ja som vedel, že je zle. Pri ôsmom zdvihu, som bol nútený zakročiť a na okamih mi spočinulo nejaké to percento váhy na rukách, čo mi takmer vyrvalo ruky z kĺbov. Jeho a cítil som, že aj moja tvár prešla do temného karmínu. To už som kričal v duete s ním, on námahou,  ja bolesťou. Napokon to zvládol a s buchotom vrátil činku na miesto.

Keď sa postavil, víťazoslávne zreval  ako to len Hulk vie a potľapkal ma po ramene, zatĺkajúc ma do zeme. Moje motivačné „istenie“ ho vraj vybičovalo k lepšiemu výkonu. Chlapík odpochodoval, cestou sa chváliac naľavo a napravo novým rekordom.

Osamel som, teda tak ako sa len dá v miestnosti plnej cvičiacich narcisov s tričkami vyhrnutými až nad ramená.

Keď som konečne opäť zložil závažie a dal na každú stranu rozumnejších desať kíl, všimol som si, že je lavička zasolená ako chodník na jar. Premýšľal som, či mi to za ten ekzém stojí. Nestálo.

Vydal som sa radšej do rohu miestnosti a v  hmle nahmatal nejaké činky. Samozrejme opäť som z  nich musel odskrutkovať kolesá. V posilňovni je pravidlo o zásadnom neodkladaní činiek z tyčí, aby mohli ostatní na vlastné svaly pochopiť  váhu, ktorú ste predtým dvíhali.

Nenápadne som sa obzrel dookola a začal cvičiť napodobňujúc ostatných. Ruky som  teda ohýbal tak, aby ma to čo najmenej bolelo a podobne pri švihoch som skrúcal aj chrbát, ktorý mi výdatne pomáhal pri cvičení bicepsu.

Pri prvých známkach  bolesti som prestal. Keďže aj posilňovňa sa riadi heslami J.A Komenského, „opakovanie matka múdrosti“, po chvíli oddychu som procedúru opakoval.

Po čase som už funenie nemusel predstierať, išlo mi to samo a prirodzene. Taktiež som sa postavil pred zrkadlo a fixoval pohľad na napínané svaly. Bolo to hypnotické. Netrvalo dlho a zabudol som na okolie.

Vtom sa pri mne ocitol vyšportovaný chlapík v úzkych obtiahnutých kraťasoch, ružovým tričkom a čelenkou na hlave. Uhol som pohľadom a hanblivo zamumlal "Nie, ďakujem", nech už predával čokoľvek.

Až potom som sa dovtípil, že sa mi snažil vysvetliť, ako mám cvičiť. Vôbec som to nepotreboval. Cvičíš ruky? Dvíhaj činku rukami. Jednoduché ako facka. Odbehol obháňať ostatných, no každý chudáka ignoroval. Nikto nemá rád, keď ho kritizujú pri cvičení (ten sval sa predsa napína pekne, čo odo mňa chce?) obzvlášť alfa-samci stojaci  na samom vrchole hierarchie potravinového reťazca. O desať rokov, keď títo predátori frekvenčne navštevovali neurológa so skoliózou vysvitlo, že chlapík - profesionálny tréner, bol vlastne jediný kto skutočne vedel cvičiť. Bohužiaľ psychológia posilňovne pracovala proti nemu.

Potom som sa rozhodol preskúmať ďalšie zákutia posilňovne a odhalil ešte dve miestnosti. Tu sa nachádzali steppery, bicykle a orbitreky, predovšetkým tu však cvičili ženy.

Podľa identických elasťákov a ružových tričiek som usúdil, že tetušky vzali útokom ten istý tele-shopping.

Pristúpil som a skúsene sa vyhupol do sedla jedného z bicyklov, aby som si dal nejaké to kardio na záver, dáko som tie cigarety musel vykompenzovať.

Vtedy som si uvedomil, že s mojím nasadnutím vekový priemer na strojoch klesol o polovicu.

Netrvalo dlho a začal som sa cítiť nepríjemne. Nebolo to ani tým vekom, ako skôr tým, že som ani nie po piatich minútach mlel z posledného, zatiaľ čo šľachovité tetušky stále pridávali a popritom veselo štebotali. Chvíľu na to mi v kŕči stuhli svaly na nohách a minútu na to, som zastavil. Keď som položil nohy na zem, rozbehnutý kovový pedál mi z vďačnosti na záver klepol do píšťaly, až mi bolesťou vyhŕkli slzy do očí.

Porazený som odkríval do šatne a radšej neosprchovaný odišiel.

Domov som však dorazil o čosi spokojnejší a o skúsenosť bohatší. Povedal som si, že posilňovňa nie je tak strašná. No druhý deň som nebol schopný vyliezť po schodoch, vyložiť si ruky na stôl alebo vystrieť ruku s ovládačom, ktorý mal slabé baterky a tak som potreboval stláčať gombíky silnejšie. Napriek preklínaniu vo mne stále pretrvával pocit z dobre vykonanej práce. Ten mi vydržal až do ďalšieho dňa, keď sa svalovica vyšplhala na svoje maximum a telo ma bolelo, aj keď som nič nerobil. Preklínal som svoju hlúposť, že som do domu bolesti vôbec vkročil.

No v kútiku duše som vedel, že som tam nebol posledný raz. „No pain no gain.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?